Portrét jubilanta o. Jozefa Tótha

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič, z toho, čo povstalo. (Jn 1, 1-2)

Nech tieto vzletné slová prológu k Jánovmu evanjeliu tvoria úvod do malej pohľadnice o veľkom mužovi, ktorý vo svojom živote mal blízko k Slovu-Logosu i slovu a majstrovsky ich syntetizoval. Áno, dnešný deň máme príležitosť živo si uvedomiť, že v Bohu majú svoj počiatok predovšetkým ľudské životy. Človek sa rodí na svet preto, aby spoznal pravý zmysel svojej existencie zakotvený v službe lásky k Bohu i blížnemu a naplno využil zverený dar času pre naplnenie tohto zmyslu. Z tohto základného hodnotového uhla pohľadu chcem pristúpiť ku krátkej reflexii nad životom Mons. Jozefa Tótha. Gréckokatolíckeho kňaza, básnika, čestného dekana GTF PU, ktorého životnú 90-ku sme si toho roku pripomenuli.

Zo životopisu

Životné curriculum Jozefa Tótha sa začalo 20. marca 1925 v Haniske pri Košiciach v harmonickom prostredí poézie, viery a chudoby. Základná škola vysokej úrovne bola základným kameňom, na ktorom staval svoje gymnaziálne štúdiá (1938) v Košiciach, kde v roku 1946 maturoval. Pred skončením štúdia v rokoch 2. svetovej vojny (1944-1945) mu vo vojenskom pracovnom tábore hrozil trest smrti, ktorému zázračne unikol. To ho poznačilo na celý život.
Fascinovaný evanjeliom a starozákonnými prorokmi a poučený biedou sveta sa rozhodol študovať posvätnú teológiu (1946). Dva roky navštevoval Vysokú školu bohosloveckú v Košiciach a dva roky Katolícku bohosloveckú fakultu v Bratislave. S úspechom absorboval najmä diela svetových dogmatikov (Lercher, Tanquerey) vo vtedy zaužívanej latinčine. Osobitne si vážil spisy maďarského profesora a neskôr biskupa O. Prohászku (*10.10.1858 Nitra – †2.4.1927 Budapešť), ktorý už vtedy propagoval sociálnu náuku Cirkvi a uvádzal ju do praxe. Keď krajinu zasiahol politický mor, dotkol sa aj jeho. Pre nekompromisný postoj voči nastupujúcemu totalitnému režimu ho v roku 1950 internovali do vojenských táborov nútených prác – PTP. Podľa jeho vlastných slov to bola „čierna Sorbona, univerzita, kde bol výkvet inteligencie a charakterných ľudí celého Československa“. Spolu s ďalšími kňazmi a bohoslovcami, medzi ktorých patril aj môj otec, budoval cesty, železnice a letiská v Libave, Plzni, Brne, Uherskom Brode a Českých Budějoviciach. Vrátil sa po vyše troch rokoch ako politicky nespoľahlivý. Zamestnal sa podľa možností a príhovoru prajných ľudí vo viacerých štátnych podnikoch ako Východoslovenský bazár (1954-56) a Veľkoobchod s priemyselným tovarom Košice (1956-64). Posledných dvadsať rokov ako korektor vo Východoslovenských tlačiarňach, š.p. Košice. Tu redigoval viaceré noviny, časopisy, neskôr aj knihy, pričom tajne pôsobil v podzemnej Cirkvi. Uprostred pracovného kolektívu vyžaroval kresťanskú humanitu a preto si ho napriek politickým tlakom šéf tlačiarne Ivan Solej ponechal. Ordinovaný na kňaza bol 23. februára 1969 v Košiciach. Tu est sacerdos in aeternum zaznelo ticho, bez spevokolu a kvetov, len s vierou v moc Pánovej milosti uprostred zmäteného sveta. Jeho svätiteľom bol otec biskup Dominik Kaľata SJ. V tom istom roku bol začlenený do Spoločenstva učeníkov Nazaretského. Dvadsať rokov pripravoval v katakombálnej (podzemnej) Gréckokatolíckej cirkvi adeptov na kňazstvo. Z poverenia vtedajšieho ordinára gréckokatolíckej prešovskej eparchie Mons. Jána Hirku formoval budúcich kňazov v podmienkach osobného rizika zo strany náboženstvu neprajného systému. Neustále bol sledovaný príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. Jeho osobný spis ako sledovaného leží v Ústave pamäti národa neodkrytý, lebo sám Jozef Tóth nechce poznať mená tých, ktorí ho tajne sledovali. Napriek rôznym ohrozeniam sa uskutočňovali formačné stretnutia týchto skrytých adeptov kňazstva v katakombálnej cirkvi. Na niektoré sa živo pamätám ako na jedny z najkrajších zážitkov môjho detstva. Bola to krásna komunita na spôsob apoštolov a kňazov prvotnej cirkvi. V spätnom pohľade na toto obdobie sú irelevantné otázky o cirkevnej regularite vtedajších metód a postupov prípravy na tajné vysviacky, keď išlo o nasadenie vlastného života pre záchranu systematicky likvidovanej cirkvi.
V roku 1990 bol s doc. ThDr. Vladimírom Poláčkom a Mons. Mgr. Jánom Krajňákom pri zakladaní Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty UPJŠ so sídlom v Prešove. Na fakulte ako prvý získal titul magister (Mgr.), na ktorý pre nepriazeň spoločensko-politickej situácie musel čakať štyridsať rokov. Na novozaloženej fakulte sa významne podieľal pri jej etablovaní do systému univerzitného vzdelávania a života. Ako teológ, osvedčený životnou praxou, prednášal dogmatickú teológiu a bol aj prodekanom a vedúcim katedry dogmaticko-morálnej teológie. V prednáškach podával syntézu zjaveného i racionálneho poznania. Pri príležitosti udelenia čestného doktorátu na GTF PU v Prešove okrem iného povedal: „Aj v 21. storočí univerzita zahŕňa všetky oblasti vedeckého, ale aj kultúrneho života a v rámci tohto univerzitného komplexu nezanikol ani zakladajúci prvok: teológia! A to nielen katolícka, ale v širšom okruhu i kresťanská! A hneď vybočím z tradičnej predstavy či konštatovania, že teológia je len náukou o Bohu! […] Teológia nie je len náukou o Bohu, ale aj o človeku a o svete. A predovšetkým o ľudských vzťahoch!“ Dnes, s odstupom času, hľadí na obnovenú teologickú fakultu ako na Boží zázrak a zavše jej vyslovuje svoje najhlbšie prianie rozvoja. Od roku 1995 je na superaktívnom odpočinku v Košiciach.

Umelec slova

V literárnej činnosti sa Jozef Tóth pre kresťanskú orientáciu nemohol počas obdobia budovania reálneho socializmu publikačne presadiť, navyše sa značná časť jeho rukopisov v dôsledku možnej kontroly prisluhovačov Štátnej bezpečnosti stratila. Napriek tomu ostal charakterovo pevný a zachoval si morálny kredit. Až po páde komunistickej totality v priaznivých podmienkach slobody vyšlo vďaka básnikovi a editorovi Teodorovi Križkovi jeho súborné literárne dielo v dvoch zväzkoch. Svojimi hlbokými úvahami a príležitostnými básňami prispieval aj do Gréckokatolíckeho kalendára (v totalite pod pseudonymami Jozef Komora, Gorazd Novák), časopisu SLOVO, časopisu o kresťanskej kultúre VERBUM a inde. Ako erudovaný teológ donedávna svojimi prednáškami obohacoval formačné kňazské dni v Prešove i v Košiciach. V poslednom čase s nezastretým obdivom poukazuje na geniálnu osobnosť a konvertitu zo židovstva MUDr. Pavla Straussa (*1912 Liptovský Mikuláš – †1994 Nitra) a žasne nad týmto prorokom moderného veku a jeho „horiacich tabuliach radiačného evanjelia“. Klasické humanistické poznanie spojené s umeleckým majstrovstvom slova vytvára u neho syntézu prezentácie najkrajších všeľudských a kresťanských hodnôt a tradícií. Jozef Tóth je predovšetkým autentickým kresťanským básnikom – kňazom, ktorý zjavuje i zjazvuje pamäť súčasného človeka a v nej hýbe jeho morálnou pozíciou, a to na osi reálneho zla – možného dobra. Svojim básnickým naturelom nemá v slovenskej poézii pendant, ani časovú paralelu. (P. Liba)
Osobitným vydavateľským počinom z úcty k majstrovi slova Jozefovi Tóthovi sa môže prezentovať Spolok sv. Cyrila a Metoda so sídlom v Michalovciach. Po páde totality, keď bola obnovená spolková činnosť, redakčne vyčlenil tematické básne Jozefa Tótha, viažuce sa na kristianizačné úsilie solúnskej misie v 9. storočí. Pod názvom Piesne zo Solúna vyšla (1995) útla, ale obsažná zbierka týchto básní ako podielová kniha pre takmer štyri tisícky členov spolku. Spolok týmto gestom vyvinul snahu dostať do širšieho povedomia „zabudnutého“ autora pri jeho životnej 70-tke. Do knižného projektu s názvom Kvet pre dušu (antológia duchovnej poézie, 2008), ktorý okrem iného odráža radosť z novovzniknutej Prešovskej gréckokatolíckej metropolie sui iuris na Slovensku, zahrnul spolok výber z literárneho diela autorov tejže konfesie. V zozname dvadsiatich dvoch autorov zaujal čestné miesto Jozef Tóth s desiatimi publikovanými básňami. Antológia vyšla v reprezentačnej podobe vhodne pretkaná obrazmi a perokresbami Ľudmily Lakomej-Krausovej. Literárnu duchovnú i ľudskú paralelu medzi Jozefom Tóthom a lyrickým pevcom Zemplína Mikulášom Kasardom sa pokúsil odkryť Ernest Sirochman, člen výboru spolku, autor i zostavovateľ cca 30 zborníkov o autoroch duchovnej poézie východného Slovenska. Vo svojej štúdii s názvom Bežci k výšinám krás (2011) píše: „Posolstvo oboch protagonistov je v poľudštení človeka. Ich myslenie a konanie oslovuje súčasníka a nabáda ho, aby v sebe rozbil pancier hrdej sebeckosti a neskrotnej pýchy a precitol.“ Ostatne spolok vydal výber z Tóthovho diela, doplnený o jeho životopis pri príležitosti básnikových životných 90-tin. Publikácia s názvom Na krídlach slova a viery (2015) obsahuje aj niekoľko laudácií a poslúžila nielen členom spolku, ale aj kultúrnej verejnosti Slovenska.
Najdôležitejším poľom, v ktorom sa prejavuje autorovo videnie sveta, je oblasť kresťanskej kultúry. Kultúra je živý organizmus, tak ako umenie, a má tak isto rast, ako aj iné odvetvia ľudskej činnosti, ako napríklad technika a vôbec racionálny pokrok. Pretože nie je ničím iným ako napodobňovaním Božej dokonalosti, a to v poznaní a v láske. V jednom rozhovore sám Tóth vyznáva: „Opravdivá kultúra je len imitáciou Božieho prejavu v tvorbe a v správaní. Kultúra, ktorá z harmónie vzťahu človek a Boh vybočuje, stáva sa pseudokultúrou alebo prázdnou dekoratívnou činnosťou a to vo všetkých sférach umenia. Do tejto sféry úpadku patrí aj dnešná kultúra a dovolím si tvrdiť, že výnimkou z toho tvrdenia je práve kresťanská kultúra“.
Za jeho vklad do kresťanskej slovesnej kultúry získal Mons. Jozef Tóth viacero ocenení a vyznamenaní: Cenu Emila Korbu (2006), Cenu mesta Košice (2003), Výročnú cenu vydavateľstva VERBUM (2008) a Cenu Fra Angelica od Rady pre kultúru pri KBS (2010). V roku 1992 mu rímsky pápež sv. Ján Pavol II. udelil hodnosť Monsignora. Je zakladajúcim členom Spolku sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach, členom Slovenského katolíckeho kruhu v Košiciach, členom redakčnej rady časopisu pre kresťanskú kultúru Verbum, členom Konfederácie politických väzňov a Vojenských táborov nútených prác (PTP). Za prínos do teologickej vedy mu bol udelený vedeckou radou Prešovskej univerzity v Prešove 26. októbra 2010 titul doktora posvätnej teológie honoris causa (ThDr. h. c.) Pri príležitosti ostatného životného jubilea bol ocenený mimoriadnou cenou Spolku slovenských spisovateľov (2015), ktorého je tiež členom.

Ľudské reminiscencie

Mons. Jozefa Tótha som mal možnosť vnímať ešte počas jeho pôsobenia v totalite v tzv. katakombálnej cirkvi pri rôznych stretnutiach a udalostiach. Nikdy nebol vyhranený, ani spoločensky, ani politicky, ani žánrovo, dokonca ani priľnutím k jednému cirkevnému obradu. Naopak, vždy to bol muž univerzálnej šírky, ktorému nie je cudzí žiadny prejav ľudskosti, umocnený sviatostnou pečaťou Kristovho kňazstva, realizovaného často v osobitných podmienkach. V poslednom čase zvlášť intenzívne vnímam v jeho teologickom i literárnom diele význam slova syntéza. Pre neho ako majstra či umelca slova je charakteristická práve táto Solovjovova všeobjímajúca jednota. Jozef Tóth svojím životným príbehom svedčí, že na všetko, čo život prináša, teda radosti, bolesti, sklamania i víťazstvá, treba hľadieť Božími očami. Jeho stálou doménou záujmu je oblasť kresťanskej kultúry. Spomeniem aspoň jeden z jeho kritických výrokov na adresu súčasných trendov v kultúre: „Umenie umocňuje Božiu slávu, ale móda nie.“ Najobsiahlejšie umenie vidí v hudbe ako prostriedku vyjadrenia takých jemných mohutností ľudského ducha, ktoré iný druh umenia nevie vyjadriť. Je málo známe, že medzi jeho osobné záľuby patrí aj grafológia. Aj v požehnanom veku svojho života sa neustále rozdáva. Chorému svetu často pripomína, že kresťanské náboženstvo je súčasne najdokonalejší antropologický model na ľudský život. Sám tento model s kresťanským optimizmom prezentuje a poetickým slovom ho modeluje. Preto každé stretnutie s ním je integrálnym obohatením sa o pravé hodnoty viery pretavené do poézie i praktického života. Jeho život je inšpiratívnym zdrojom ľudskej i kňazskej plnosti v atmosfére dýchania dobra, pravdy a krásy.
Na tomto mieste nech mi je dovolené uviesť ešte niekoľko osobných momentov vytvárajúcich čo najvernejší obraz nášho vzácneho jubilanta. Keď knižne vyšla zbierka básní Žalmy na rozhraní tisícročí, bol som medzi prvými, ktorý ju od autora dostal. Akosi spontánne som pocítil túžbu šíriť posolstvo týchto novodobých žalmov širšiemu okruhu poslucháčov. Veď Tóthove žalmy sú vlastne modlitby, napísané poetickým jazykom, blízkym súčasnému človekovi, v ktorých je prítomná najvyššia múdrosť, inšpirovaná Svätým Duchom. Vhodnou príležitosťou na to boli odpustové a iné cirkevné slávnosti, kde som po bohoslužbách pri spoločenskom posedení začal recitovať jednu báseň (žalm). Iniciatíva bola prijatá najvyššími predstaviteľmi Gréckokatolíckej cirkvi a stala sa počas ďalších rokov nepísanou tradíciou. Aj týmto spôsobom sa šírila a naďalej šíri duchovná poézia medzi klérus i laikov. Neskôr som rozšíril repertoár aj o iných autorov, ale dominantné a obľúbené miesto medzi nimi má stále Jozef Tóth.
Ako už bolo uvedené, náš jubilant sa v čase totality aktívne pohyboval v prostredí katakombálnej cirkvi byzantsko-slovanského obradu. Tento aspekt dejín partikulárnej cirkvi na Slovensku z pochopiteľných dôvodov nebol počas totality systematicky zaznamenaný. Jeho dôkladné historické spracovanie bude vo veľkej miere závislé na zachovaných spomienkach jeho protagonistov. Za generáciu priamych účastníkov života tajných kňazských rodín preto cítim zodpovednosť vyjadriť svedectvo, že bratské vzťahy týchto mužov a ich rodín nedokázala nenarušiť žiadna vonkajšia nepriateľská sila ani naštrbiť vnútorná nejednota. Naopak, príležitostné stretnutia, organizované mimo verejný život cirkvi, prinášali predovšetkým radosť zo spoločenstva, vzájomné povzbudenie, ako aj potrebnú nádej na splnenie tajomných Božích plánov v živote každého z týchto Ježišových učeníkov. Treba dodať, že ako jeden z posledných žijúcich mohykánov tohto spoločenstva, Jozef Tóth predniesol nekrológ takmer nad každým spolubratom pri jeho poslednej rozlúčke.

Záver

Som rád, že práve pri príležitosti spomienky na životné jubileum môžem predniesť medailón na počesť Mons. Jozefa Tótha, kňaza, dobrého človeka, znalca teologickej vedy, ale tiež, či predovšetkým autora kresťansky orientovanej literatúry, ktorej morálno-umelecký prínos pre celú spoločnosť ešte nedoceňujeme. Byť verný dobru a kráse za každých i neprajných okolností je možné len vďaka evanjeliovému posolstvu, pozývajúcemu k nasledovaniu toho, ktorý sám je Dobro a Krása. Náš jubilant je živým svedkom symbiózy dobra a krásy nielen v literárnom diele, ale predovšetkým svojím vlastným životom.
Dovoľte mi preto nakoniec zhrnúť povedané slová do jednoduchého obrazu. Mons. ThDr. h. c. Jozef Tóth je človekom troch „p“: priateľstva, pokory a poézie v tom najušľachtilejšom význame. Tieto tri univerzálne príťažlivé kvety ľudskosti zostávajú v jeho živote napriek vysokému veku vždycky krásne, nevädnúce. Lebo ich neustále ovlažuje najvyšší zákon – zákon lásky.

Michal Hospodár