Bývalí predsedovia

o. Jozef Zorvan – Karpaty, generálny vikár (1882–1962)

o. Jozef Zorvan – Karpaty, generálny vikár (1882–1962)Narodil sa 17. marca 1882 v Kolpachoch (dnes Banský Studenec, o. Banská Štiavnica). Podporovaný miestnym rímskokatolíckym farárom sa dostal po maturite na bo- hoslovecké štúdiá do Ostrihomu. Ako národne uvedo- melý klerik začal tajne vydávať študentský časopis v slo- venčine. V Ostrihome spoznal gréckokatolíckych boho- slovcov. Cyrilo-metodská tradícia spätá s cirkevnoslovan- ským jazykom pri bohoslužbách ho očarila, a preto po- žiadal prešovského gr. kat. biskupa Jána Vályiho o zmenu obradu. Posledný rok štúdia absolvoval už v Prešove. Pô- sobil na fare v Hradisku (o. Sabinov) a istý čas učil na učiteľskom ústave v Prešove. V roku 1918 bol vymenovaný za farára v Klembarku (dnes Klenov, o. Prešov), kde pôsobil do roku 1950. V Klembarku rozvinul bo- hatú pastoračnú a kultúrnu činnosť. V roku 1940 ho prešovský biskup Pavol P. Gojdič vymenoval za generálneho vikára pre slovenských gréckokatolíkov.

Pri vzniku Jednoty sv. Cyrila a Metoda v roku 1941 sa stal jej prvým predse- dom. Pre excentrickosť svojho pôsobenia ako farára sa však po dvoch rokoch tejto funkcie vzdal. V ďalších rokoch sa na spolkovej práci podieľal ako člen širšieho výboru. Prejavil sa aj literárne a svoje bohaté poznatky uverejňoval vo vtedajších periodikách. Zúčastnil sa niekoľkých pútí na moravský Velehrad, kde pravidelne slávil liturgiu byzantského obradu. Tu nasával ducha velehradského unionizmu. Zomrel 17. februára 1962 v Poprade. Pochovaný je na cintoríne v Poprade-Veľkej. 

 o. arcidekan Vojtech J. Dudič, st. (1884–1967)

o. arcidekan Vojtech J. Dudič, st. (1884–1967)

Narodil sa 16. apríla 1884 v Pustom Čemernom (o. Mi- chalovce) v kňazskej rodine. Po maturite študoval teoló- giu v Užhorode, kde bol v roku 1906 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v rokoch 1912–1914 v Mukačeve. Ako farár v rokoch 1914–1936 vo Vojčiciach a od roku 1936 až do roku 1950 v Trebišove. Dodnes na neho spomínajú pamätníci, ako múdro spravoval trebišovskú farnosť a spolupracoval aj s otcami baziliánmi. Od smutne zná- mej akcie „P“ žil na dôchodku v Košiciach.

V roku 1943 bol zvolený do funkcie predsedu Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. Aktívne sa zúčastňoval na práci Jednoty a pritom viedol jednu z najväčších farností eparchie. Vojnové udalosti – prechod frontu – načas preru- šili sľubne rozbehnutú prácu spolku. Sám sa o význame Jednoty vyjadril takto:„Neodškriepiteľná zásluha nášho spolku je v tom, že cyrilo-metodskou myšlienkou podchytil všetkých našich veriacich a vedel vzbudiť nevšedný záujem a lásku k našim cirkevným veciam.“

Aj jeho presviedčali na pravoslávie a príslušníci ŠtB mu strpčovali život. Keďže neustúpil, musel opustiť svoju farnosť. Zamestnal sa v Košiciach ako podnikový archivár. Zomrel niekoľko mesiacov pred povolením Gréckokatolíckej cirkvi a je pochovaný v rodinnej hrobke na Cintoríne sv. Rozálie v Košiciach.

o. Jozef Knežo, tit. kanonik, čestný predseda SSCM (1916–2009)

o. Jozef Knežo, tit. kanonik, čestný predseda SSCM (1916–2009)Narodil sa 17. marca 1916 v Iňačovciach (o. Michalovce). Po maturite v roku 1938 vstúpil v septembri do užhorodského seminára. Krátko na to sa politická situácia vyhrotila a v novembri 1938 Užhorod obsadili maďarské vojská. Po ukončení zimného semestra musel z Užhorodu odísť a v ďalších štúdiách pokračoval v Olomouci. Napo- kon teologické štúdiá dokončil v Prešove.

Od 1. septembra 1943 pôsobil ako katechéta v Trebi- šove. Tu sa stretával s ľuďmi, ktorí formovali jeho ďalší život. Išlo najmä o arcidekana o. Vojtecha Dudiča, bratov

Ďurišinovcov, Ing. A. Grajevského, Juraja Kundráta a o. Polykarpa Gabriela Oleára, OSBM.

Keď sa začínala rozvíjať činnosť JEDNOTY – Spolku sv. Cyrila a Metoda, stal sa jej členom. Už ako katechéta organizoval pamätný cyrilo-metodský odpust v Tre- bišove. Rok 1945 bol v jeho živote významný. V Užhorode prijal sviatosť manžel- stva s učiteľkou Viktóriou Ivančovou. Dňa 25. februára 1945 prijal v Katedrále Povýšenia sv. Kríža v Užhorode sviatosť kňazstva z rúk vladyku Teodora Romžu. Ako novokňaz dostal dispozíciu do novozriadenej farnosti Vysoká nad Uhom, kde 11. marca slúžil prvú liturgiu. V rokoch 1947–1948 tu postavil novú farskú budovu. Po- kojná a požehnaná pastorácia sa však začala komplikovať akciou „P“, ktorá sme- rovala k násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi. Po vyšetrovaní a jasnom postoji vernosti viere svojich otcov sa ocitol v internačnom tábore v Hlohovci, neskôr v Podolínci.

Koncom roka 1951 bol z tábora v Podolínci prepustený, aby nastúpil cestu do vyhnanstva v Čechách v Cvikove. Pre ťažké pracovné podmienky ochorel, a preto cirkevný tajomník nariadil jeho preloženie do Českej Kamenice, do Bavlnárskych závodov Benar. Tu odpracoval šesť rokov v ťažkých podmienkach. Pri čiastočnom uvoľnení situácie v roku 1957 zmenil bydlisko a presťahoval sa do Košíc. Zamestnal sa v stavebnom podniku, kde odpracoval jedenásť dlhých rokov ako majster.

Rok 1968 priniesol veľké nádeje. Otec Jozef Knežo sa vrátil do svojej pôvodnej farnosti Vysoká nad Uhom. Požehnane tu pôsobil obdivuhodných 30 rokov až do roku 1998, kedy odišiel do dôchodku. Takmer celé toto obdobie vykonával funkciu okresného dekana (protopresbytera) michalovského dekanátu. Láskavým otcovským prístupom si získal srdcia mladších kňazov i veriacich zvereného dekanátu. Jeho bohaté pastoračné skúsenosti a mienku si vážil aj vtedajší gréckokatolícky ordinár Mons. Ján Hirka. V roku 2002 mu udelil cirkevný titul titulárny kanonik.

Pri obnovení Spolku sv. Cyrila a Metoda so sídlom v Michalovciach v roku 1991 sa stal jeho prvým predsedom na dve funkčné obdobia. Po ich skončení mu výbor za jeho aktívny podiel na rozbehu spolkovej činnosti priznal titul čestný predseda Spolku. V každej zverenej službe bol oddaný milovanej cirkvi, zodpovedný a osobne nenáročný. V roku 1999 sa presťahoval s manželkou k synovi do Stropkova. Ako dôchodca tu vypomáhal pri spovedaní v rehoľnom chráme. Na stretnutí pri jeho životnej deväťdesiatke sme ho zažili ako biblického Simeona. Popri vysokom veku oplýval mladosťou ducha, šťastím z každodenného stretania sa s Kristom a slobodou pre večnosť.

Titulárny kanonik Jozef Knežo usnul v Pánovi 29. januára 2009 v Bardejovskej Novej Vsi. Jeho poslednou vôľou bolo odpočívať vo Vysokej nad Uhom medzi svojimi veriacimi.