Dovoľte mi predniesť životný medailón o nebohom o. Jurajovi Kocákovi pri príležitosti jeho nedožitej 100-ročnice. Rád som inicioval toto spomienkové stretnutie, lebo ako Trebišovčan a odchovanec nebohého o. Juraja, cítim značný dlh úcty a vďačnosti. Pri príprave medailónu sa ukázalo, že popri nutných historických dátach zo života, autentickejšie bude priblížiť jeho ľudský i kňazský profil formou osobného svedectva.

Trebišov pri Ondave leží,
usadlosť moja milá prvá,
len čas tak neúprosne beží,
spomienka na ňu v duši trvá.

Pán dekan Kocák bol vždy ľudský,
necítil nikdy horkosť v žlči,
v súsoší Janko Nepomucký
o mojich mladých sneniach mlčí.

Juraj Kocák sa narodil vo vtedajšom Uhorskom Žipove (o. Trebišov) 24. februára 1921. Vyrastal v rodinnom prostredí kresťanskej viery, lásky a vtedy zaužívanej roľníckej práci. No nadovšetko v prostredí živého vzťahu ku gréckokatolíckej cirkvi a jej obradu. Ako nadaný chlapec túžil po zveľadení svojich talentov, preto po základnom vzdelaní v rodnom Žipove sa zapísal na gymnázium v Michalovciach, kde denne dochádzal. Tu si okrem i. osvojil klasickú latinčinu, ktorá sa mu zišla pri ďalšom štúdiu posv. teológie. Prešovský biskup Pavol P. Gojdič OSBM ho aj z toho dôvodu poslal na vtedajšiu CMBF v Bratislave, kde začal v r. 1943 prípravu na kňazstvo. Jeho intelektuálnymi formátormi sa stali významní profesori Emil Funzcik, Alexander Spesz, Štefan Zlatoš, Juraj Šimalčík a známy gréckokatolícky teológ a profesor Mikuláš Russnák, neskorší generálny vikár. Čo je zaujímavé, uprostred bohoslovcov latinského obradu sa stal duktorom, to znamená zodpovedným za mladších spolubratov. Jeho priamym spolužiakom bol prof. J. Beitl, môj voľakedajší profesor liturgiky a takmer spolužiakom prof. A. Bagin, cirkevný historik. Keď nám prof. Bagin v roku 1983 dával duchovné cvičenia pred novým akademickým rokom, tak som ho pozdravil od o. Juraja a pamätal si na neho. Počas štúdia sa mu darilo, a tak sa rozhodol pripravovať na doktorát. Absolvoval štátnu skúšku z biblickej teológie a kanonického práva. Zapísal sa aj na Právnicku fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave prežil aj frontové udalosti bez ujmy na zdraví. Vysvätený za kňaza bol už neverejne 19. februára 1950 v seminárnej kaplnke v Prešove. Ešte pred vysviackou sa oženil s Máriou, rod. Hreškovou. Svätiteľom mu bol dnes už bl. biskup-mučeník Pavol P. Gojdič OSBM. Spolu s o. Andrejom Ďurkovičom to boli poslední bohoslovci, ktorým sa dostalo kňazskej vysviacky prostredníctvom vkladania rúk vladyku Pavla. Primície slávil v rodnom Žipove, kde mu bol kazateľom o. ThDr. Ján Murín. Predstavení v ňom objavili pedagogický talent, a tak nastúpil ako novokňaz na miesto katechétu gréckokatolíckeho náboženstva v Trebišove.

O niekoľko týždňov prišlo k smutne známym udalostiam, ktoré vyvrcholili 28. apríla 1950 konaním Prešovského soboru. Otec Juraj bol prepustený zo služieb katechétu a začala sa etapa vydávania svedectva. Po počiatočných útrapách, skrývaní sa, nakoniec našiel prácu ako úradník v Mäsokombináte v Košiciach.

Pri obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bol nápomocný Akčnému výboru v Košiciach pri preberaní a oživovaní gréckokatolíckych farností. Na tomto, často komplikovanom procese s nepredvídateľným záverom, bola účastná aj jeho jediná dcéra Beáta ako istý „filter“ možného napätia. O. Juraj bol vymenovaný za administrátora farnosti Slanské Nové Mesto, kde pôsobil krátko. Do stabilnej duchovnej správy dostal v roku 1969 veľkú farnosť Trebišov. Ja som ho prvýkrát stretol, keď som mal asi päť rokov a môj otec ma priviedol do sakristie trebišovského chrámu. Dostalo sa mi vtedy od o. Juraja vľúdneho prijatia a posmelenia do miništrantskej služby. Sakristiu a chrám som neopustil až do odchodu na CMBF v Bratislave. Pána dekana, ako ho veriaci volali som vnímal ako rozvážneho, horlivého a oddaného kňaza. Počas jeho duchovenskej služby sa postavila svojpomocne nová farská budova v Trebišove a bol tiež obnovený chrám zvonka. Pán dekan Kocák nádherne a sústredene celebroval. Prestol mu bol najdôležitejším nástrojom kňazskej identity a tiež vyjadrenia lásky k Bohu, modlitby za zverený ľud a evanjelizácie hľadajúcich i neveriacich. Ako kňaz z pastorálnou prudenciou, postupne s oduševnením zavádzal do liturgie slovenčinu. Bol súčinný pri preklade cirkevnoslovanských textov, pričom nikdy nezrušil cirkevnoslovanskú bohoslužobnú reč. Okrem iného pri preklade „Bohorodice Divo radujsja“ trval na správnom preklade „Raduj sa, Bohorodička“ nie niektorými presadzovanom „Zdravas …“ (čo je problematický slovný druh v slovenčine neuvedený v žiadnom slovníku). Jeho katechetický zápal sa premietal aj do hodín náboženstva, ktoré sme u neho napriek neprajnosti socialistickej školy a režimu s hrdosťou absolvovali. Mal uhladené vystupovanie k ľuďom, nikdy sa nerozčuľoval, nás miništrantov vedel pochváliť a povzbudiť. Ľuďom radil i pomáhal v akejkoľvek záležitosti. Kňazská služba sa realizuje najmä v službe slova, obety a príkladu. Vo svojich denných príhovoroch preukazoval znalosť Svätého písma, venoval sa aj cyrilo-metodskej téme a kráse byzantského obradu. O obetavosti hovorí samotný fakt, že Trebišovskú farnosť spravoval a viedol dlhé roky sám bez kaplána. Azda tým všeobecne vnímaným, čímsi charakteristickým pre jeho pôsobenie bolo, že svietil osobným príkladom života. Nikdy som nepočul, žeby mal nejakú kauzu alebo sa s niekým dostal do sporu a pohoršoval, alebo niečo podobné. Svojou povahou a hĺbkou duchovného pohľadu prijímal všetky udalosti ako z Božej ruky a nedal sa zviesť ničím a nikým. Osobne mu ďakujem za citlivé duchovné vedenie ku Bohu i kňazstvu a za organizovanie primičnej slávnosti v Trebišove v roku 1988 po takmer 50-tich rokoch (posledné primície mal o. M. Čintala v r. 1941).

Na zaslúžený odpočinok sa vrátil spolu s manželkou v roku 1989 do Košíc, kde mal dom. Vypomáhal pravidelne najmä pri spovednej službe, a to v dnešnej katedrále i vo svojom dome. Stal sa zakladajúcim členom nášho cyrilo-metodského spolku. Často sme sa stretávali, niekedy spolu celebrovali, navzájom sa povzbudzovali. Mal som tú milosť sviatostne sa s ním rozlúčiť a poďakovať mu za mnohé dobrodenia. K svojmu Pánovi odišiel 11. mája 2008 v Košiciach. Jeho telesné ostatky odpočívajú na Verejnom cintoríne v Košiciach. Ešte predtým mi daroval svoj antimenzion a spovedný epitrachil na pamiatku. Otec Juraj nepísal svoje memoáre perom, aby som teraz opísal jeho vlastné záznamy. V náročných podmienkach veľkej farnosti písal svoj vlastný životný príbeh do pamäti mnohých ľudských sŕdc. V Trebišove i v Košiciach. A my, čo sme pútnikmi na tejto zemi, si ho s vďakou pripomíname pri nedožitom okrúhlom jubileu a prosíme, aby mu Pán dovolil tešiť sa z videnia jeho tváre plnou radosťou.

Michal Hospodár